Určite každý z nás pozná oslavnú pieseň našej Bohorodičky „Dostojno jesť“, no nie všetci asi vieme, ako vznikla táto pieseň, od kedy ju naša sv. Cirkev spieva a aká udalosť sa k tomu viaže. Taktiež azda každému sa páči nádherné veličanije Bohorodičke na utreni – „Veličit duše moja Hospoda...“ i „Čestnijšuju cheruvim i slavnijšuju...“ O tom ako súvisia tieto dve piesne rozpráva nasledujúci príbeh.
Na Svätej Hore Atos v Karejskom monastieri, ktorý je založený panovníkom Konštantínom Veľkým v r. 335, sa nachádza čudotvorná ikona, nazývaná Dostojno jesť. V sobornom (hlavnom) chráme tohto monastiera, v oltárnej časti na hornom mieste je táto ikona, ktorá sa zvlášť uctieva po nasledujúcej udalosti.
Jeden starec žil pustovnícky so svojim poslušníkom neďaleko Karej. Málokedy opúšťali svoju kéliu. Raz sa stalo, že starec išiel na vsenočné bdenie v sobotu večer do Karejského soborného chrámu. Jeho učeník ostal v kélii a službu si odkončil doma, tak ako mu povedal starec. Keď prichádzala noc, počul ako niekto klope na dvere kélie. Otvoril dvere a uvidel neznámeho mládenca, ktorého s náležitou prívetivosťou prijal. Keď nastal čas vsenočného bdenia, obaja začali spievať modlitebné piesne. Keď prišla chvíľa velebiť Presvätú Bohorodičku, obaja sa postavili pred jej ikonu a začali spievať starú pieseň sv. Kozmu, biskupa Majumského: „Čestnijšuju Cheruvim i slavnijšuju Serafim...“ Ale zvláštny hosť povedal: „U nás nie tak velebíme Božiu Matku. My spievame predtým: „Dostojno jesť jako voistinu blažiti Ťa Bohorodicu, Prisnoblažennuju i Preneporočnuju i Mater Boha našeho“ – a potom už spievame: „Čestnijšuju cheruvim i slavnijšuju serafim“. Mladý poslušník začal plakať vnímajúc spev nepočutej piesne a prosil hosťa, nech mu napíše túto pieseň, aby aj on takým spôsobom oslavoval Bohorodičku. No v kélii nemali ceruzku ani papier. Vtedy hosť povedal: „Napíšem ti túto pieseň na pamiatku na tento kameň, nauč sa ju a tiež tak spievaj a všetkých kresťanov nauč, aby takto oslavovali Presvätú Bohorodičku“. Kameň sa roztápal ako vosk pod rukou zvláštneho hosťa a slová sa doň hlboko vrývali. Potom, ako tento hosť napísal pieseň na kameň, podal ho poslušníkovi. Seba nazval Gabrielom a o chvíľu sa stal neviditeľným. Poslušník prebdel celú noc oslavujúc pred ikonou Bohorodičky a do rána spieval túto Božskú pieseň. Keď sa starec vracal z monastiera, počul túto novú, divnú pieseň. Jeho učeník mu ukázal kamennú dosku a rozpovedal všetko ako to bolo. Starec s tým oboznámil celé bratstvo na Svätej Hore a všetci jednými ústami a jedným srdcom oslavovali Boha a Božiu Matku a spievali novú pieseň. Od tých čias Cirkev spieva archanjelskú pieseň „Dostojno jesť“ a ikona, pred ktorou archanjel Gabriel spieval túto pieseň, bola prenesená do monastierského chrámu. Kamenná doska s piesňou napísanou archanjelom bola dovezená do Konštantinopolu počas vládnutia Vasiľa a Konštantína Porfyrorodnych, synov Romana-mladšieho, za čias patriarchu sv. Nikolaja Chrizovercha (983-996). Kélia je aj v dnešnej dobe známa pod menom Dostojno jesť.
zdroj: Zemnaja žizň Presvjatoj Bohorodici i opisanie svjatych i čudotvornych jeje ikon, Moskva 2006
(preložil a upravil Jaroslav Guba, PPRIP)
