|
|
späť
Kľačať či nekľačať?
„Taže vsi tu izberemsja, na kolinach pomolimsja“.
/A.Duchnovič/
„...kolína prekloňajušče Christú, podajúščemu mír dušám nášym.“
/ Kanon Vozdvižénija Čestnaho Kresta, Písň 5/
„...moľbý prinosíty Tebí, v výi i kolín preklonenijích...“
/molitva v Nedíľu Pjatdesjátnicy na Večerni/
Je veľmi krásne a múdre, ak si naši veriaci a mládež všíma to, čo je dobré a zbožné aj v iných pravoslávnych krajinách, no pritom by nemala zabudnúť aj na to, čo je dobré a zbožné u nás.
Veľmi sa teším, ak vidím mladých chodiť často na spoveď, robiť poklony, učiť sa nové zbožné piesne, stretávať sa na púťach, či na vsenočných bdeniach, pripravovať kolyvo atď. No pritom
všetkom treba mať v úcte to, čo nám zanechali naši pradedovia. A jedným z takýchto znakov bohoúcty je aj kľačanie na svätej Liturgii, ktoré žiaľ z mnohých našich chrámov akoby sa pomaličky vytrácalo. Argumentov je mnoho, počnúc tým, že v niektorých pravoslávnych krajinách tiež nekľačia, tak prečo by sa malo u nás, a končiac názormi, že je to zbytočné ukazovanie a predvádzanie sa, veď Bohu predsa nejde o kolená.
No aj keď má pravoslávna Cirkev stanovené radostné dni a obdobia, kedy sa v chráme nekľačí a nerobia sa zemné poklony / Od Voskresenija Christovho po večerňu na Sošestvje Sviataho Ducha, od Roždestva Christovho do Bohojavlenija, v nedele a Hospodské sviatky/, pre pravoslávneho človeka má byť kľačanie niečím úplne samozrejmým. Na potvrdenie týchto slov Vám predkladám časť článku od človeka, ktorý nielen prednáša dogmatiku na bohosloveckej fakulte, ale dogmy i svoje názory potvrdil aj svätosťou svojho života. Je ním otec Justín Popovič, ktorý sám mnohokrát prekľačal celú svatú Liturgiu. Jeho slová sú reakciou na kritiku jedného mladého duchovného, ktorý s nevôľou pozeral na kľačanie, metánie/ poklony/ a bytie sa do pŕs jednoduchých ľudí.
„Kľačaním vyjadrovať svoje náboženské pocity nie je nič nové, ale naopak staré ako prvá modlitba prvého človeka, a ak nie toľko, tak nepochybne staršie ako Getsemanská modlitba Hospodina nášho Isusa Christa, lebo je vo svätom Evanjeliu povedané: „...i pokloň kolína moľaščesja...“ / Lk 22,41/, no nie len kľaknúc, no aj činiac metánie, lebo je povedané sväto a žalostne: „padé na licé Svojé, moľásjai hlahóľa: Otče Mój, ašče vozmóžno jesť, da mimoídet ot Mené čáša sijá: obáče ne jákože Áz choščú, no jákože Tý“ / Mt 26,39/.
Pre nášho Hospodina nebola nepríjemná a ťažká modlitba mýtnika, ktorý „bijáše pérsi svojá, hlahóľa: Bóže, milostív budi mni hríšniku“/ Lk 18,13/ - prečo je potom nepríjemná a neľúbezná pre nášho mladého otca duchovného, pre mladého sluhu Christovho? Spasiteľ kôli takejto modlitbe nielen pochválil mýtnika, ale ho aj ospravedlnil a spasil: „Hlahóľu vám, jáko sníde séj opravdán v dóm svój“ / Lk 18,14/.
Ak človek nahliadne do života hociktorého pravosláveho svätca, bude mu ešte jasnejšie, prečo Hospodin „opravdal“ / ospravedlnil, odpustil, dal mu za pravdu- pozn. prekl./
mýtnika. Aby sa človek nepohoršoval a nemýlil v hodnotení náboženskej skúsenosti toho druhého, je potrebné aby ho preveroval skúsenosťou Hospodina Christa, svatých apoštolov
a podvížnikov.
Nech tieto slová pomôžu aj naším bohoslovcom a mládežníkom, aby po vojdení do chrámu, či počas spievania „ Svjat, Svjat, Svjat“ nekľačali len staré a vychodené kolená našich babičiek a dedov, ale aj mladé kolená túžiace chodiť cestami Pravoslávia.
Zdroj: jerej Peter Savčak
/s použitím diela: Vladyka Nikolaj i otac Justín o sv.Liturgii i Pričešču /
Untitled Document
|