utorok 16. apríla 2024 |
|
Stiahnuť mp3! kalendár juliánsky gregoriánsky sviatok má Náš prepodobný otec a vyznávač Nikita, igumen Médikiovho kláštora ZAJTRA sviatok má Naši prepodobní otcovia Jozef Hymnograf a Juraja z Maley sviatok má Sväté mučenice a panny Agapa, Irena a Chionia ZAJTRA sviatok má Naši prepodobní o. Simeon z Perzie a Akakios, meliténsky biskup |
Archívna verzia stránky. Môže obsahovat' neaktuálne informácie!!!
aktuálna verzia stránky TU
2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015/2016
|
|
späť
O pôvode sviatku narodenia Isusa Christa
 Táto otázka nie je len výsledkom zvedavosti. Pri odpovedi na túto otázku sa dozvieme aj niečo o podstate kresťanskej viery, presnejšie o tom, akým spôsobom chápu kresťania svoj vzťah k ostatnému svetu, ktorý ešte nepoznal Christa a neveril v Neho. Ide o to, že so šírením kresťanstva, sa v počiatkoch kresťanskej éry, po grécko – rímskom svete rovnako rýchlo šíril a posledný kult, kult slnka. V sedemdesiatych rokoch III. storočia cisár Aurelián vyhlásil kult slnka za oficiálne náboženstvo celého rímskeho impéria. Toto náboženstvo oslavovalo Slnko ako prameň života a to znamená, ako božskú silu. Tak, ako celé pohanstvo, aj kult slnka bol náboženskom uctievania prírody a živlov. Hlavným sviatkom kultu slnka boli dni tzv. zimného solsticia, to znamená posledné dni decembra, keď sa začínali predlžovať dni a zároveň sa do prírody začalo vracať teplo a svetlo, začínalo sa približovať jarné znovuzrodenie prírody, víťazstvo života nad smrťou. Ľudia v tej dobe samozrejme nepoznali astronomické zákony otáčania Zeme okolo Slnka. Víťazstvo svetla nad tmou a znovuzrodenie prírody bolo pre nich skutočne Božím zázrakom. V centre toho zázraku bolo slnko ako prameň svetla a života. Kult slnka sa takto stal posledným veľkým náboženstvom pohanského sveta odsúdeného na zánik a sviatok zimného solsticia v december i predstavoval posledný veľký pohanský sviatok. Preto bol práve tento kult hlavným protivníkom a nepriateľom prvých kresťanov. S týmto kultom viedli kresťania rozhodujúci boj. Začiatkom IV. storočia sa rímsky cisár Konštantín, ktorý bol taktiež uctievačom kultu stal kresťanom. Týmto sa skončila doba trojstoročného prenasledovania kresťanstva. Cirkev dostala možnosť verejne a bez prekážok organizovať svoj život, stavať chrámy a čo je najdôležitejšie, slobodne kázať svoju vieru. Historici odhadujú, že v čase Konštantinovho obrátenia na kresťanstvo tvorili kresťania menej ako desatinu obyvateľstva Rímskej ríše a takmer všetci žili v mestách. Medzi roľníkmi neboli kresťania takmer vôbec. Cirkev bola takto náhle prinútená vydať sa na masovú kázeň o Spasiteľovi Christovi, aby obrátila na kresťanstvo aj zostávajúcich 90% obyvateľov rímskej ríše. Aby vôbec mohla začať s touto úlohou, musela Cirkev poraziť pohanstvo. No nie cestou vonkajšieho prinútenia, ale zvnútra, objasňujúc ľuďom nielen prednosti kresťanstva pred pohanstvom, ale predovšetkým odkrývaním všeobecnej a spásonosnej Pravdy kresťanstva. Hlavná metóda, ktorú používala Cirkev, aby obrátila pohanov na kresťanstvo, bola metóda sublimácie a zmeny samotnej pohanskej viery: Cirkev prečisťovala niektoré pohanské obyčaje a naplňovala ich kresťanským zmyslom a obsahom. Pohania v decembri oslavovali narodenie slnka. A ten istý deň začali kresťania oslavovať narodenie Isusa Christa ako narodenie skutočného a duchovného Slnka. To znamená, ako deň príchodu pravého, duchovného svetla na tento svet. Aj dnes v deň Narodenia Isusa Christa v tropári spievame: „Tvoje narodenie Christe, Bože náš, svetu rozsvieti svetlo rozumu, lebo v ňom tí, ktorí slúžili hviezdam, sa hviezdou naučili klaňať sa Tebe, Slnku Pravdy...“ Ako vidíme, kresťanstvo prijalo ideu slnka ako prameňa svetla a života. Tú ideu, ktorá bola charakteristická pre takmer všetkých pohanov a všetky predkresťanské kultúry, zmenilo na zjavenie svojej viery v Christa. „Vy veríte v slnko“ – hovorila Cirkev pohanskému svetu – „ale to prírodné, fyzické slnko nie je nie iné, ako symbol, odlesk a nástroj iného, vyššieho, duchovného a božského Slnka. A jedine v tom božskom Slnku je skutočný Život, Svetlo a Víťazstvo, Vy oslavujete narodenie fyzického slnka, my vás pozývame oslavovať príchod Božieho Slnka – Christa na tento svet. Voláme vás, aby ste pozdvihli svoj um od fyzického a viditeľného slnka k duchovnému a neviditeľnému Slnku – Christovi.“ Takto sa sviatok Narodenia Christa stal určitým druhom konečného naplnenia všetkého toho, čo oslavovalo pohanstvo. Narodenie Christa sa stalo udalosťou a sviatkom skončeného a naplneného očakávania, túžby a nádeje všetkých ľudí. Všetkému tomu, na čom pohanský človek budoval svoje klaňanie Slnku, svoju vieru v zmysel sveta a jeho svetlý, božský charakter, dalo kresťanstvo meno – Christos. Sviatok Narodenia Isusa Christa sa takto stal sviatkom naplnenia všetkých ľudských očakávaní, naplnenia nezničiteľnej ľudskej túžby po dobre, ale súčasne aj sviatkom začiatku novej náboženskej epochy. Epochy, v ktorej človek prestal uctievať prírodu a jej sily a začal sa klaňať Tomu, ktorý sa zjavuje v prírode, ale je nad prírodou. Tomu, ktorý je sám prameňom všetkého života, ktorý je obsahom a cieľom tohto života. Tak Cirkev zvnútra zvíťazila nad pohanstvom, nad klaňaním sa stvoreniu na miesto Stvoriteľovi. Takto bol človek, ktorý prijal od Christa „svetlo rozumu“, oslobodený od otroctva svetu a prírode. zdroj: Alexander Schmemann: Crkvena godina. Cetinje 1999. In: Istočnik. Prešov I./2003. Upravil: RRIP |
|
