|
|
späť
Si tiež dnešný pravoslávny ...?
Do chrámu Christa Spasiteľa v Moskve prúdili v júni davy veriacich. Na niekoľko dní tu boli privezené mošči zo Svätej Hory Athos – hlava evanjelistu Lukáša. Andrej cestu do chrámu stále odkladal, ako všetko vo svojom živote. Rozhodol sa až na poslednú chvíľu. Už zďaleka videl ohromný zástup, ktorý sa vinul celým námestím a končil až niekde v bočných uličkách. Všetci poslušne stáli v rade a len pomaličky sa posúvali dopredu. Celý chrám bol uzatvorený reťazcom policajtov. Bolo jasné, že dnu sa dostane len slabá štvrtina čakajúcich. Ľudia aj tak stáli, čakali a dúfali. Andrej obišiel chrám a namieril si to k východu. Okolo dverí sa tlačilo mnoho žobrákov a postihnutých. Policajti ich odháňali, ale oni stále a stále prichádzali. Andrej premýšľal: „Čo keby som sa pokúsil zdolať tento kordón? Vrhnem sa dopredu a budem si raziť cestu dnu. Pár zápasníckych chvatov viem. Zastavia ma – je ich viac, to je jasné. Dovnútra sa nedostanem, ale aspoň sa pokúsim! Apoštol isto ocení, že som bol ochotný niečo riskovať a obetovať!“
Andrej sa pretlačil dopredu pred skupinku chlapov. Podľa reči, ktorú zachytil, poznal, že sú bývalí vojaci z Afganistanu. Keď sa dostal ku vchodovým dverám, z chrámu práve vyšiel bradatý pochudnutý muž. Hneď si všimol Andreja a zastavil sa pri ňom.
„Kam sa predieraš? Dovnútra sa vchádza z druhej strany“, oslovil ho, akoby mu čítal jeho myšlienky. „Predbehneš ostatných, ale nebudeš mať z toho vôbec žiadny úžitok. Každý musí trpezlivo vyčkávať. Blahodať apoštola Lukáša je teraz aj nad celým námestím, nad celou Moskvou. Kam sa teda tak tlačíš?“ „Myslel som… uvidieť…“ zakoktal Andrej. Neznámy prišiel k nemu o krok bližšie. Andrej podvedome cúvol. Telo neznámeho bolo tak podivne biele, až presvital. Trpí tuberkulózou, pomyslel si. Boh vie prečo sa na mňa tak tlačí. Možno ma chce naschvál nakaziť… Neznámy naklonil hlavu na jednu stranu a začal si Andreja podrobne prezerať. „A čo si chcel vidieť?“ „Svätého. Nikdy som nevidel hlavu svätca.“ „Ty si… dnešný pravoslávny?“ Vyzvedal sa neznámy ďalej a premeriaval si Andreja od hlavy až po päty. „Dnešný, včerajší, je v tom nejaký rozdiel?“ Cítil jeho oči, prechádzali mu celým telom ako ostrý röntgen. „Dnešní pravoslávni prichádzajú len preto, aby niečo dostali. Každý niečo očakáva a potrebuje. Každý niečo žiada. Jeden chce nájsť prácu, druhý vyliečiť, tretí rovno hovorí: daj mi peniaze na podnikanie! Všetci iba niečo požadujú. Ale nikto neprichádza s Láskou. Nikto nechce nič darovať, ani nič obetovať…“ rozhorčil sa neznámy. „A čo môžu obetovať, keď nič nemajú?“ Namietol Andrej. „Ohó!“ udivil sa neznámy. „Každý človek môže obetovať svoju neústupčivosť, tvrdohlavosť– to svoje pyšné ja. Každý má slobodnú vôľu a srdce. Len on rozhoduje, komu ho otvorí. Len on sám. Nikto iný.“ To sa ľahko hovorí. Ja by som Boha miloval, ale neviem ako sa to robí. Nikto mi o tom nič nepovedal. Vlastne ani neviem, či má Boh o mňa záujem. Či potrebuje takého darebáka, ako som ja. Nikoho som síce nezabil, ani som nič neukradol. So ženou mám dieťa, ale nemám odvahu sa s ňou oženiť. Prežívam. Hanbím sa za seba. Prišiel som tu preto, lebo som si hovoril: „Možno mi apoštol ukáže cestu. Možno posilní moju vieru, že všetko to, čo sa píše v Evanjeliách sa skutočne stalo. Možno uzdraví moje kamenné srdce, pretože cítim ľahostajnosť, úplne ku všetkému. I ku svojej žene a ku svojmu dieťaťu. Možno konečne pochopím, čo má skutočne zmysel. Možno konečne pochopím, čo je v živote dôležité. Možno mi ukáže, čo je v živote dôležité. Možno mi ukáže, čo má skutočne zmysel. Po týchto slovách neznámy ukázal rukou na cestu: „dobre teda poď“. Andrej tomu celkom nepochopil, ale nasledoval ho. Jeho sprievodca pristúpil k policajtovi a povedal mu dôrazne: „pusťte ho dnu“. Policajt vôbec neodporoval, zastavil na chvíľu vychádzajúci prúd ľudí a uvoľnil Andrejovi cestu. Pritom ešte pred chvíľou videl Andrej na vlastné oči, ako sa chcel cez policajta pretlačiť nejaký chlapík. Rezolútne nebol pustený. Nenechá sa predsa vyhodiť z práce. Mal striktne zakázané urobiť akúkoľvek výnimku. A teraz jeho – Andreja, pustili?
Keď sa Andrej ocitol uprostred chrámu, chcel sa poďakovať neznámemu. Lenže keď sa otočil, nikoho nevidel. Vrátil sa ku vchodu a hľadal ho. Chcel sa ho opýtať ako sa volá. Patrilo by sa zapáliť sviečku, poďakovať sa za pomoc. Neznámeho už nikde nemohol nájsť. Zaradil sa pokorne do poslednej rady. Keď sa konečne dostal až k moščiam (svätým ostatkom) k hlave svätého evanjelistu Lukáša, uvidel jeho ikonu a zmeravel. Tvár, ktorá naňho pozerala... veď to bol ten neznámy!
„Ďakujem Ti“, zašepkal vrúcne zo srdca. „Od dnešného dňa už budem chodiť do chrámu iba ďakovať. Ďakovať za všetko“.
V jeho srdci sa rozliala nečakaná blaženosť a Andrej v tej chvíli mnohé pochopil.
zdroj: Prevzaté z Hlasu pravoslávia 8-9/2007, pripravila Aďka Śiketová
25. január 2008
Untitled Document
|