|
|
späť
Otázka
„V 1 Kor 3, 14-15 sa píše: "Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, vezme odplatu; ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň". Katolícka cirkev vidí v týchto slovách (a najmä "...sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň") obhajobu existencie očistca. Ako sa na to pozerá pravoslávna cirkev? Ja viem, že nemôžeme súhlasiť s existenciou očistca ako priestoru, kde sú umiestnení ľudia, ktorí nemali "veľké" hriechy, ale zároveň ani neboli dosť cnostní prejsť priamo do neba a tak sa musia "doočistiť" v očistci. A potvrdzujú to len tvrdenia, ktoré sú pravosláviu odjakživa neskutočne vzdialené, ako katolíckej ctihodnej Kláry Moesovej, ktorá hovorí, že pokorní ľudia sú v očistci málokedy viac než dva mesiace, alebo pápeža Piusa IX, že keď v deň Dušičiek koľkokrát po spovedi a prijímaní navštívime kostol alebo kaplnku a pomodlíme sa tam zakaždým na úmysel sv. Otca 6x Otče náš, 6x Zdrávas, 6x Sláva Otcu, toľkokrát získame plnohodnotné odpustky pre duše v očistci... Jednoducho nemôžeme pripustiť očistec tak ako ho podáva katolícka cirkev, môžeme však pripustiť akési "tretie miesto" kde prebýva duša do posledného súdu? Alebo hriešnik ide priamo do pekla, kde už prežíva svoje muky "naplno", ale predsa sa mu modlitbami živých ešte pomôcť dá? Je to ale už peklo či akési "predpeklie" - "tretie miesto"? A ako sa ho (a tiež spravodlivého, ktorý je už v nebi) potom dotkne posledný súd? Potom sa zdá, že pre duše zomrelých je dôležitejší ten "prvý" súd pred posledným... Ďakujem.“
Miro
Odpoveď
„Na Tvoju otázku veľmi jasne odpovedá bl. Teofilakt Bulharský nasledujúcimi slovami: „Keby niekto prešiel cez ohnivú rieku v zlatom brnení, vyšiel by na breh ešte svetlejší (čistejší). No, ak by cez tú istú rieku išiel iný (človek) so senom, nielenže by nič nezískal, ale zničil by aj seba. Tak bude aj so skutkami. Z toho vyplýva, že viera bez dobrých skutkov neprináša úžitok. V prvom prípade (teda, ak sú dobré skutky robené kvôli Bohu) základom je Christos, no ak sú skutky uskutočňované nie podľa Christovho zákona, sú odsúdené na zhorenie. Slová „sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň“ znamenajú, že on sám nezahynie tak, ako jeho skutky, neprejde do ničoty (nebytia), ale zachráni sa, čiže zostane celým, aby horel v ohni... Hriešnik trpí stratu preto, lebo sa namáhal nad takými skutkami, kvôli ktorým hynie a všetky svoje úsilia použil na to, čo nemá bytie a neexistuje (lebo každé zlo je niečím neexistujúcim)... Pritom sám on, čiže hriešnik, sa zachráni, čiže zostane celým pre večné muky.“ Z uvedených slov jednoznačne vyplýva, že v slovách apoštola Pavla sa nenachádza nič také, čo by svedčilo o existencii očistca, alebo nejakého tretieho miesta medzi nebom a peklom. Evanjelium a celé Sväté Písmo hovorí iba o dvoch miestach - o nebi a pekle (napr. podobenstvo o boháčovi a Lázarovi). Ten, koho skutky budú uznané za bezbožné, neprestane existovať, ale naveky bude zomierať v pekle. Duša človeka je večná bez ohľadu na to, či bude zatratená v pekle, alebo spasená v nebi. Všetky duše budú existovať navždy, rozdiel je len v tom, že niektoré budú trpieť v zle, ktoré si sami slobodne vybrali svojim životom, a druhé budú žiť v blaženosti dobra, ktorú si slobodne vybrali a za ktorú neváhali aj trpieť v tomto živote.
Čo sa týka možnosti pomôcť človeku, ktorý sa dostal po dočasnom súde po smrti do pekla, niektorí svätí hovoria, že je možné mu pomôcť dostať sa do neba, avšak len v tom prípade, ak tento človek nekonal príliš veľa zla v porovnaní s dobrom, ak ho nekonal z vedomej zloby a bezbožnosti a ak činil pokánie. Pritom si tento človek nijako nemôže pomôcť sám, nemôže už po smrti vykonať pokánie, nespasí ho utrpenie v pekle ani žiadny iný oheň, ale jedine modlitby Cirkvi prinášané úprimne a z lásky. Táto možnosť sa týka iba tých ľudí, ktorí zo svojej duše a života neurobili hlboké peklo (tzv. tartar), ale ocitli sa v pekle iba v malej miere, nakoľko peklo aj nebo má podľa učenia svätých otcov svoje stupne. Tieto stupne nepredstavujú žiadne iné miesta, sú to len úrovne prežívania utrpenia v pekle alebo blaženosti v nebi. Po poslednom (strašnom) súde na konci sveta už žiadna nádej pre hriešnikov v pekle nebude. Údel každého bude na poslednom súde definitívne určený nezmeniteľne a naveky. Pre tých, čo zostanú v pekle, bude posledný súd koncom všetkých nádejí a pre tých ľudí, čo prebývajú v nebi, posledný súd ani nebude súdom, ale iba potvrdením a večným spečatením ich blaženosti. Z uvedeného vyplýva, že obidva súdy sú dôležité, no ten posledný je dôležitejší a rozhodujúci, nakoľko po ňom sa už pre zosnulých nebude dať urobiť absolútne nič. Nakoniec len pripomeniem, že utrpenie v pekle nestvoril Boh, ale je to výsledok slobodnej voľby a postoja človeka k Bohu a ľuďom počas celého jeho pozemského života. Tak ako nebo je vo vnútri človeka, tak aj peklo dobrovoľne prijímajú ľudia do svojho vnútra, čiže sami robia zo svojej duše peklo a v takomto stave odchádzajú do večnosti. Podľa učenia svätých otcov všadeprítomný Boh je a bude dokonca aj v pekle, lenže to, čo je pre zbožných radosťou, bude pre bezbožných ľudí mučením. Vedieť o Božej prítomnosti a dobrote bude pre nich rovnakým utrpením ako je pre nich aj teraz mučením predstava, žeby mali Bohu poďakovať, osláviť Ho, poslúžiť Mu, pomodliť sa, alebo urobiť nezištne dobro len tak z lásky a pre svoju spásu na slávu Boha. V celom tomto pravdivom učení Cirkvi niet ani trochu nespravodlivosti alebo krutosti. Všetko totiž závisí na našom slobodnom rozhodnutí a je výsledkom, čo my sami v sebe po celý život budujeme s Bohom alebo v nepriateľstve k Bohu a ľuďom.“
S láskou v Christu
jerej Štefan Pružinský, ml.
6. december 2011
Untitled Document
|