Starec Porfýrij

autor: Anargyros Kaliatsu preklad: jeromních Alexij (Olexa) cena: 100,- Sk

Výber

Ako duchovný otec slúžil Božskú bohoslužbu – liturgiu

Vždy som sa snažil o to, aby som počas slúženia svätej liturgie bol väčšinou v oltárnej časti, blízko otca duchovného, aby som videl, ako vykonáva nekrvavú obetu. Nikdy som to neľutoval. Keby veľadôstojný starec žil, postupoval by som aj dnes rovnako. Pretože najmä tam, v oltárnej časti, som poznával veľkosť viery! Tam som prežil tie nevysloviteľné, úžasné chvíle! Tam som mal možnosť počuť reč Tajiny, rozhovor medzi nebeskými silami a pozemskými ľuďmi. Tam som videl duchovného otca, pozdvihujúceho svoje sväté ruky v čase modlitby! Tam som pozoroval, s akou bohomúdrosťou a strachom Božím sa pripravoval k uskutočneniu Božskej Eucharistie už od samotnej Proskomidie! Toto všetko mi zasahovalo do hĺbky duše, pretože otec Porfýrij toto Božské Tajomstvo prežíval celou svojou bytosťou ako realitu. Keď bral do rúk prosforu, správal sa tak, akoby bola samým Telom Christovým. Zakaždým, keď ju narezával, bolela ho duša, lebo bol pevne presvedčený, že v tej chvíli narezáva Telo Isusa! Modlitby, ktoré predčítaval počas Proskomídie, mali takú silu, že mohli zmeniť aj tú najneprístupnejšiu, neveriacu a barbarskú dušu. Nemôžem zabudnúť na to, ako prinášal modlitby za živých i za zosnulých. Keď vyhlasoval: „Rozpomeň sa, Hospodine, na služobníka Tvojho…“, vyslovoval to s takým citom a takou sústrasťou, že nielen Vždymilosrdný, plný lásky Hospodin, nemohol odmietnuť pomoc, ba ani ten najstrašnejší vrah by neurobil iné.

Slúžiac Božskú Liturgiu, duchovný otec sa vzďaľoval od všetkého pozemského. Zdalo sa, že nepočuje, nevidí, nemá s nami kontakt. Bol mimo tohto sveta! Ale i v tomto stave som chcel byť k nemu čo najbližšie a preukazovať mu svoju lásku. A on na ňu aj reagoval, prežehnával ma krížom, lyžicou alebo iným posväteným predmetom, ktorý mal v ruke. Keď otec duchovný niekoho znamenal krížom, robil to s takou vierou a tak pevne pritláčal kríž k hlave alebo inej časti tela, že to spôsobovalo bolesť. Aj napriek tomu mal každý pocit, že sa to udeľuje len jemu a k jeho dobru! Toto som často prežíval aj ja, keď som bol v oltárnej časti v čase Božskej Liturgie. Zdalo sa mi, že od pritlačenia posväteného predmetu moje čelo krváca, hoci v skutočnosti tomu tak nebolo. Raz, keď som stál pri svätom Prestole, pozoroval som, ako duchovný otec položil hviezdicu na diskos, potom ma ňou poznamenal s takou silou, že som nielen cítil bolesť, ale mal som pocit, že moje čelo sa rozpadá na časti! Myslel som, že krvácam a rukou som si chytil čelo, ale krv tam nebola, nemal som ani jedno škrabnutie. Moje oči však boli plné sĺz od bolesti, ktorú som pociťoval. Iba hanba mi bránila v tom, aby som sa nerozplakal. Po tejto udalosti som nepristupoval tak blízko k otcovi duchovnému. Pozoroval som ho radšej z väčšej diaľky. Veľmi ma prekvapovalo, ako otec duchovný zbieral „božské brilianty“ (omrvinky z Prijímania). Robil to s takou precíznosťou a starostlivosťou, že ani jedna omrvinka nemohla spadnúť. Pri bohoslužbe od silného vypätia tiekol z neho pot prameňmi.

Bolo by odo mňa veľmi nezodpovedné, keby som nespomenul to, ako duchovný otec spieval duchovné piesne. Cirkevné chválospevy v jeho prednese sa vôbec nepodobali na tie chválospevy, ktoré počujeme vo väčšine chrámov. Jeho spev sa nepodobal umeleckému spevu, ktorý sa vyznačuje hlasovými variáciami, hlasovou virtuozitou, ktoré pôsobia na človeka povzbudzujúco a vzrušujúco, čo je charakteristické pre formu východných modlitieb. Spieval skromne, skoro ticho, modlitebne, vyvarujúc sa hlasovým demonštráciám, čo samozrejme neznamená, že mu chýbal hlas.

Príklad poslušnosti

Starec Porfýrij bol obdarovaný mnohými duchovnými cnosťami. Jednou z takých cností bola poslušnosť. Raz, keď bolo potrebné otvorene hovoriť o hodnotách poslušnosti, duchovný otec mi začal rozprávať nasledujúce:

„Keď som bol ešte mladým mníchom, asi v tvojom veku, dozvedel som sa, že v jednej kélii je akýsi starec. Mnoho poslušníkov prichádzalo k nemu, aby mu poslúžili, ale nikto nevydržal znášať jeho vrtochy, a o dva-tri dni od neho odchádzali. Trvalo to dosť dlho. V skutočnosti nikto z bratstva nejavil záujem ho navštevovať. Rozhodol som sa, že zájdem k nemu. Povedal som o tom aj ostatným mníchom, ktorí sa ma snažili od toho odhovoriť. Vraveli mi, aby som si nerobil nádeje, že pri ňom nevydržím, sklamem sa. Vraj som veľmi mladý, a nemal by som svoj mníšsky život začínať takou skúsenosťou. Mnohí mnísi, ktorí sa vyznačovali veľkou trpezlivosťou a dobrotivosťou, nevydržali pri ňom. Radili mi, aby som to vôbec ani neskúšal, lebo si privodím iba výčitky a nič nedosiahnem. Ich snaha odradiť ma od môjho úmyslu bola márna. Hneď, nepočkajúc do zajtra, som sa prihlásil u starca. Dal súhlas, aby som k nemu nastúpil. Prišiel som k nemu, pozdravil som ho, poklonil som sa mu, poprosil požehnanie a sväté modlitby. Opýtal sa ma: „Čo tu chceš?“
„Dopočul som sa, že ste tu sám a ste chorý. Prišiel som vám pomáhať.“
„Choď, odkiaľ si prišiel! Odíď čím skôr!“, ukázal mi prstom, aby som vyšiel oknom, nie dverami. Splnil som jeho príkaz a vyskočil som z okna. Vidíš, čo znamená poslušnosť!“

Otec duchovný často hovorieval o poslušnosti, pretože túto vlastnosť považoval u svojho duchovného dieťaťa za povinnosť a za znak úcty. Na ohromný význam poslušnosti poukázal vo svojom poslednom liste - v závete, ktorý určil svojim duchovným deťom:
„…tajne som ušiel z domu a namieril som na Svätú Horu do skýtu Kavsokalyvija, kde som začínal ako poslušník dvom rodným bratom - starcovi Pantelejmonovi a Ioanikijovi. Mal som šťastie, lebo boli zbožní a milosrdní a mal som ich veľmi rád. Preto po ich modlitbách som im preukazoval oddanú poslušnosť. Toto mi veľmi pomohlo - pocítil som veľkú lásku k Bohu a žil som veľmi dobre.“

List starca Porfýrija jeho duchovným deťom

Moje milované duchovné deti!
Teraz, keď mám ešte dobrú a jasnú myseľ, chcem Vám dať niekoľko rád. Od mladosti som bol hriešny. Moja mama ma posielala s domácimi zvieratami do hôr na pašu, lebo sme boli chudobní. Môj otec odišiel do Ameriky budovať Panamský prieplav, aby pomohol rodine. Po slabikách som čítal životopis svätého Jána Pustovníka. Zamiloval som si tohto svätca a často som sa k nemu modlil. Mal som vtedy dvanásť, či pätnásť rokov (presne si to nepamätám) a v snahe podobať sa na svätého Jána, tajne som ušiel na svätú Horu do skýtu Kavsokalyvija, kde som sa stal poslušníkom u dvoch rodných starcov - bratov Panteleimona a Joanikija. Mal som šťastie, lebo to boli zbožní a milosrdní ľudia. Veľmi som si ich obľúbil a na základe ich modlitieb som sa stal ich vzorným a bohabojným poslušníkom. To mi veľmi pomohlo - pocítil som veľkú lásku k Bohu a môj život plynul veľmi dobre. Ale Božím dopustením, za moje hriechy, som ťažko ochorel. Starci ma poslali k príbuzným do rodnej dediny svätého Jána na ostrove Évia. Tak, ako som od skorých detských rokov mnoho hrešil, vrátiac sa do svetského života, sa moja hriešnosť až do súčasnosti veľmi znásobila!

Svet ma prijal ako dobrého človeka, všetci ma nazývali svätým. A ja sa cítim ako najväčší hriešnik tohto sveta. Všetky hriechy, na ktoré som si mohol spomenúť, som samozrejme povedal v spovedi a viem, že mi ich Boh odpustil. Teraz mám taký pocit, že mám obrovské množstvo hriechov, a preto prosím všetkých tých, ktorí ma poznali, aby sa za mňa modlili, lebo aj ja, keď som bol zdravý, pokorne som prinášal modlitby za Vás Bohu.

Teraz, keď nastal čas môjho odchodu na nebo, mám pocit, že Boh mi povie: „Čo tu chceš?“ Ja mu môžem odpovedať len to jediné: „Hospodine, ja viem, že nie som dôstojný tohto miesta, ale podľa Tvojej lásky učiň so mnou ako chceš.“ Neviem, aká bude odpoveď Hospodina, ale prial by som si, aby Jeho Láska bola účinná. Aj svojim duchovným deťom vždy želám, aby milovali Boha, ktorý je VŠETKO, aby nás urobil hodnými vojsť do Jeho nadpozemského, nezbudovaného Chrámu. Lebo s jeho budovaním musíme začať už tu, na zemi. Snažil som sa vždy modliť, spievať cirkevné chválospevy, čítať Sväté Písmo a Životy svätých a prajem si, aby ste tak činili aj Vy.

Pomocou Božieho Milosrdenstva som sa snažil približovať sa k Bohu, želám Vám, aby ste činili tiež tak. Všetkých Vás prosím, odpusťte mi, keď som Vás niečím urazil alebo zarmútil!

zdroj: RRIP
14. februára 2008