|
|
späť
Otázka
„Sláva Isusu Christu. Otče, mám takú zvláštnu otázku - boli sme my pravoslávni kresťania, resp. kresťania niekedy dávno pohania? Myslím predtým, ako sme sa stali kresťanmi. Ja viem tak, že kresťania sme od počiatku sveta. Prosím Vás, vysvetlite mi to, pretože som sa tu skoro s jednou osobou pohádala. Vďaka Bohu, že vás tu mame, a že si nájdete čas na usmerňovanie a upevňovanie pravej viery. A ešte jedna otázka: Môže sa pravoslávny veriaci oženiť s Číňankou –neveriacou, ktorá verí v ich čínske učenie, a nevie, kto je to Isus Christos.“
Pavlina
Odpoveď
„Sláva na viki Bohu! Milá Pavlína, na začiatku sveta stvoril Boh ľudí veľmi dobrými a veriacimi. Potom však ľudia začali odpadať od pravej viery a lásky k Bohu a takmer všetci sa stali pohanmi. Preto došlo k potope a iným nešťastiam. Hospodin Boh sa však neprestal o ľudí starať a oslovoval ich cez praotca Abraháma, proroka Mojžiša a mnohých ďalších prorokov a zbožných ľudí, aby sa vrátili k dobrému životu, k viere a láske k Bohu aj medzi sebou. Izraelský národ toto povolanie prijal a stal sa národom veriacim v jediného a pravého Boha. K veriacim a zbožným izraelitom sa občas pripájali aj príslušníci iných národov, ktorí tiež uverili v jediného pravého a živého Boha. Potom, keď Boh usúdil, že už nastala tá pravá chvíľa, rozhodol sa priblížiť sa k ľuďom aj tak, že sa narodil medzi nami ako človek a založiť novozákonnú Cirkev. Odvtedy sa veriaci v Boha a Jeho Syna Isusa Christa začali nazývať kresťanmi. Bolo to pred približne 2000 rokmi. Pravú vieru potom postupne prijímalo čoraz viac rôznych národov. Pred trochu viac ako 1000 rokmi prijali pravú a pravoslávnu vieru v Boha aj Slovania. Pravdou je, že až do prijatia kresťanstva boli takmer všetci Slovania pohanmi, čiže ľuďmi, ktorí verili nie v živého Boha, ale vo vymyslených a neskutočných Bohov, väčšinou v podobe zosobnených prírodných živlov. Čo sa týka otázky, či sa pravoslávny veriaci môže oženiť s Číňankou – neveriacou, ktorá nevie, kto je to Isus Christos, je to takto. Ak to bude žena, ktorá s dobrou vôľou pochopí a úprimne príjme vieru v živého Boha a Jeho Syna Isusa Christa, sobáš s ňou by bol nielen možný, ale aj veľmi užitočný a spasiteľný pre oboch. Ak by to však bola žena, ktorá odmieta kresťanskú vieru, nebolo by správne si ju vziať za ženu, pretože by nevedela a nechcela viesť deti a celú rodinu k pravému Bohu a zbožnému životu v duchu pravdivej a zdravej duchovnosti. Pre doplnenie len uvediem, že veľké množstvo východných náboženstiev pôsobiacich v Číne a ostatných ázijských krajinách ani nehovorí o viere v nejaké absolútne, živé a osobné božstvo, ale iba o ceste k určitému oduchovneniu a zbožňovaniu samého seba. Človek si je tam sám sebe bohom bez úcty k bytostnému Bohu, ktorý je Stvoriteľom sveta, bez úcty Božiemu Synovi a Svätému Duchu. Viera v Boha a cnosť lásky sa tam často považujú dokonca za nežiaduce, pretože so sebou prinášajú utrpenie, ktoré by podľa nich narušovalo šťastie a blaženosť človeka (nirvánu). Podľa slov apoštola Pavla, ak s takouto ženou vstúpi do manželstva ešte neveriaci muž predtým, než príjme kresťanstvo, nemá sa s ňou po prijatí kresťanstva rozchádzať, ak chcú žiť spolu. Ale, keď už je niekto kresťanom, nemal by už do takého manželstva v žiadnom prípade vstupovať. Kresťan by sa mal ženiť a kresťanka vydávať už „iba v Christu“, čiže v spoločnej viere v Christa. Ak si niekto berie neveriaceho, svedčí to aj o jeho slabej alebo žiadnej viere. Sv. Gregor hovorí: Povedz mi, kto je tvoj priateľ, a ja Ti poviem, kto si“. Keď si niekto berie neveriacu alebo nesprávne veriacu ženu, zjavne mu nezáleží na tom, aby dal svojej rodine matku, ktorá bude vedieť a chcieť všetkým členom rodiny pomáhať žiť v zdravej a pravdivej zbožnosti, duchovnosti a hľadaní spásy v Bohu. To, čo sme povedali o mužoch, platí samozrejme aj o ženách a naopak. Nakoniec len dodám, že nebrať si neveriacich neznamená ich odsudzovať alebo nemilovať. Je potrebné a nevyhnutné, aby sme milovali úplne všetkých ľudí na svete. To však vôbec neznamená, že s nimi máme zdieľať spoločný život. Sväté Písmo je plné výrokov, ktoré hovoria o tom, že vo vzťahu k niektorým ľuďom máme zostať opatrní, vnútorne nestotožnení alebo dokonca oddelení (napr. 2Kor 6, 14-17). Aj Isus Christos sa niektorým ľuďom podľa Jeho vlastných slov nezdôveril (Jn 2, 24) a o niektorých povedal, že nie sú dokonca ani Božie deti (Jn 8, 42-44).“
S láskou v Christu
jerej Štefan Pružinský, ml.
7. august 2010
Untitled Document
|